História plemena Československý vlčiak

V roku 1955 sa vo vtedajšej ČSR uskutočnil v chovateľských staniciach pohraničnej stráže ( PS ) biologický pokus kríženia nemeckého ovčiaka (NO) a karpatského vlka. Cieľom tohto kríženia bolo získať služobných psov pre potreby československej pohraničnej stráže. Predpokladalo sa, že „priliatim“ krvi vlka do krvi NO sa dosiahne u psov vyššej odolnosti, vytrvalosti a ostražitosti, ktorá bola požadovaná k zabezpečeniu západnej hranice vtedajšieho Československa. Pokus bol zameraný na zistenie niektorých otázok medzidruhového kríženia z biologického hľadiska, z hľadiska dedičnosti, biometrie, fyziologických rozdielov medzi psami, vlkmi a krížencami. Taktiež sa mali sledovať otázky vytvárania kladných a záporných podmienených reflexov, procesy podráždenia a útlmu, endogenná aktivita, sociálne chovanie sa a jeho zmeny počas života zvieraťa.

Keďže projekt sa mal realizovať vo viacerých chovateľských staniciach PS v Čechách a na Slovensku, spracovaním projektu bol poverený pplk. Ing. Karel Hartl, náčelník služobnej kynológie PS. Za realizáciu tohto projektu na Slovensku bol poverený mjr. František Rosík, ktorý bol kynológom Bratislavskej brigády PS. Projekt sa začal realizovať v roku 1957. Po pripustení karpatskej vlčice BRITY, ktorá pochádzala z polesia Palota na východnom Slovensku, psom NO CÉZAR z Březového háje, sa narodili 26.05.1958 prví kríženci v chovateľskej stanici PS Libějovice. Z piatich narodených šteniat / 1 pes a 4 sučky / boli na ďalšie kríženie použité sučka F1 BETY, ktorá bola použitá v chovateľskej stanici Libějovice a sučka F1 BERTA, ktorá bola prevezená na Slovensko a použitá v chovateľskej stanici PS Šamorín. Ostatné krížence zostali v Čechách.

Z potomstva suky BETY sa odchovalo niekoľko vrhov F2 – F4 generácie. Do ďalšej plemenitby sa zapojila suka F2 BARKA / nar. 03.03.1961/ a jej syn F3 HRON /nar. 03.12.1962/. V chovateľskej stanici Šamorín / neskôr Malacky/, bola F1 BERTA párená NO HASO zo Šamorína, kde sa 20.02.1960 narodili šteňatá F2 generácie, sučka OSA a OLA z PS a psi ODIN, OLD a ONYX z PS, ktoré boli vo veku 19 mesiacov prevezené späť do Libějovíc. Bez tohto premiestnenia by ďalšie kríženie v Čechách nebolo možné.

OLD a ODIN z PS prispeli k rozšíreniu chovu aj medzi prvými civilnými chovateľmi z Čiech, pp. Driml, Stehlík, Brožek, Beroušek, Sabo, Strnad, Veselý, Dr. Kafka.

OSA z PS prispela k oživeniu a rozšíreniu chovu v českých chovateľských staniciach prostredníctvom dcéry CAPKA F3 / nar. 03.09.1961/, vnučky ANETA F4 / nar. 02.09.1963/ a pravnučky DURA F5 / nar. 14.06.1965/. O rozšírenie potomstva OSY z PS sa v civilných chovateľských staniciach v Čechách zaslúžil p. Kincl.

Suka F2 OSA z PS sa po jednom vrhu v Čechách vrátila späť do Bratislavskej brigády PS. Tu vytvorila prostredníctvom svojich dcér početnú rodinu. Zo 66 psov a 40 súk sa na chove podieľala KAČA F3 / nar. 06.11.1962/ prostredníctvom dcéry TIRA F4 /nar.03.03.1966/ a syna GRIN F4 / nar.30.07. 1968/.    

Druhá línia vznikla zo spojenia BRITY karpatskej vlčice a NO KURT-a z Václavky. Šteňatá F1 sa narodili 21.05.1960 v Libějoviciach / 4 psy a 2 sučky/. Pes BIKAR F1 bol na požiadanie p. Rosíka vo veku dvoch mesiacov preložený do chovateľskej stanice PS na Slovensko. V Malackách páril dve suky NO ONDA z PS a NO NINA z PS. Z jeho početného potomstva sa uplatnili F2 SANTA a SITO / nar. 06.03.1967/, F2 TILA a TIVA / nar.31.03.1967/, F3 CIKO, ODRA, XIDA, XELA a SINA.    

Pokus bol ukončený v roku 1965 a potvrdil, že väčšina krížencov mala predpoklad pre ďalšie šľachtenie. Už u prvých krížencov bola overená ich cvičiteľnosť a socializácia medzi ľuďmi a preto už v roku 1966 bolo po psovi F2 ODIN- ovi zaradené do služby 16 jedincov a k civilným chovateľom 18 jedincov. Registrácia týchto jedincov bola však do civilného registra plemennej knihy odmietnutá.    

Ďalšie kríženie bolo v chovateľskej stanici polície v Býchore v roku 1968, kde karpatský vlk ARGO páril suku NO ASTA z SNB. Z prvého pripustenia bola vybratá pre ďalšie šľachtenie suka F1 URA SNB. Táto bola opakovane pripustená NO AJAX von Altenplen. Z prvého pripustenia bol pre ďalšie šľachtenie vybratý pes F2 INK z SNB a bol so svojou matkou URA SNB preložený do chovateľskej stanice PS v Libějoviciach. Tu bolo pripustenie opakované a z vrhu bola vybratá suka F2 BARA z PS.     

V ďalšom chove tohto kríženia sa uplatnil INK z SNB i BARA z PS, ktorí boli vyžiadaní p. Františkom Rosíkom a prevezené z Libějovic do chovateľskej stanice PS Malacky, čím sa zabránilo ich likvidácii.    

V auguste 1968 došlo ku zmene vo funkcii náčelníka PS a v ostatných chovateľských staniciach PS v Čechách bol chov krížencov ukončený. Niekoľko obetavých civilných chovateľov, ktorí v chove v Čechách pokračovali, pod vplyvom vonkajších podmienok stratilo potrebnú oporu a ich chovy zanikli. Po roku 1971 nastalo úplné prarušenie chovu krížencov v Čechách. Chov sa obnovil až 11.08.1981, keď sa u p. Vladimíra Mádla z Kolína uskutočnil vrh po suke ZILKA z PS, ktorá bola odchovaná v chovateľskej stanici PS na Slovensku. Tu boli kríženci využívaní ako služobní psi v útvare PS.    

Kynológom Bratislavskej brigády PS bol mjr. František Rosík, pre ktorého sa stal chov československých vlčiakov celoživotným poslaním a preto jeho zásluhou boli vytvorené podmienky k pokračovaniu chovu i v 70- tých rokoch. V tomto období sa okolo chovateľskej stanice PS v Malackách podarilo sústrediť okruh služobných i civilných chovateľov a tým v podstate zabezpečiť chovateľskú základňu umožňujúcu zlepšiť kvalitu výberu jedincov pre ďalšiu plemenitbu.    

V roku 1974 vstúpil do populácie tretí karpatský vlk ŠARIK. Z pripustenia suky F3 XELA z PS vzišli potomkovia, ktorí sa uplatnili v chove cez psa XAVAN z PS, prostredníctvom synov REP z PS, CIRUS z PS a vnuka BREST z PS. Z pripustenia suky ČSV URTA z PS karpatským vlkom ŠARIK – om, chov obohatila suka EIDA z PS a jej potomkovia AFÍR z PS a AMÚR z PS, ktorých potomkovia boli odchovaní v civilnom prostredí. Chovatelia zo Slovenska verili v dobré vlastnosti novo vznikajúceho plemena. Do chovu ČSV v civilných chovateľských staniciach sa zapojili pp. Ing. Sopúch, Beleš, Dr. Švec, Klčo, Fuska, Budinský, Blaho, Richnovský, Pipáš, Szalay, ale i chovatelia z Čiech a Moravy pp. Mádle, Smrčka, Šimáčková, Čížek a iní. Vďaka chovateľskej stanici PS na Slovensku, všetky žijúce zvieratá pochádzali zo Slovenska. Táto dostatočne veľká populácia zvierat, umožnila naplniť dlhoročnú snahu šľachtiteľov a chovateľov - založenie klubu.     

K dokončeniu šľachtenia novo vznikajúceho plemena bol 20.03.1982 na zasadnutí v Brne založený Klub chovateľov československého vlčiaka / KCHČSV /, ktorého predsedom sa po voľbách stal František Rosík. Federálny výbor chovateľských zväzov ČSSR pod vedením p. Mikuláša Račkaja, predsedu Slovenského ústredného výboru zväzu chovateľov, potvrdil 02.04.1982 založenie celoštátneho klubu so sídlom v Prahe a pobočkou v Bratislave.     

Hlavným cieľom po založení klubu bolo pokračovať v šľachtení ČSV a dosiahnuť toho, aby pre svoje dobré vlastnosti zdedené po karpatskom vlkovi i NO bol zaradený medzi plemená uznané FCI. Plemennú knihu ČSV od založenia KCHČSV viedol ČSCH do 01.01.1991, potom od 01.01.1991 do 31.03.1992 zápisy robila p. Husárová s dcérou. Od 01.04.1992 do 31.12.1992 zápisy do plemennej knihy robil p. František Rosík.     

Koncom roka 1982 skupina chovateľov z Čiech presadzovala požiadavku zaradenia ďalších vlkov do chovu. Pod zámienkou udržať prirodzenú štruktúru populácie, zabrániť erózii genofondu a znížiť mieru príbuzenskej plemenitby sa v Čechách už po ukončení medzidruhového kríženia pristúpilo k novému kríženiu, spojeniu NO BOJAR – a von Schottentrof s karpatskou vlčicou LEJDY zo ZOO Hluboká, ktoré bolo opäť v chovateľskej stanici PS v Libějoviciach v roku 1983. Vybratý pes z tohto spojenia F1 KAZAN z PS bol podľa dostupných záznamov tri krát použitý v plemenitbe. Toto kríženie bolo urobené bez súhlasu klubu a podľa dostupných informácii nebolo prínosom.    

Prvý chovný zvod a bonitácia ČSV sa uskutočnili v novembri 1982 v areáli Zochovej chaty v Malých Karpatoch. Podklady k žiadosti o predbežné uznanie ČSV boli pripravené v spolupráci s Ústrednou odbornou komisiou chovateľov psov ČSCH. Záverečné znenie štandardu ČSV, spracované v Bratislave, komisia FCI odporučila k schváleniu na jednaní v Helsinkách dňa 13.06.1989. Štandard bol schválený pod číslom 332. Poďakovanie patrí vtedajšiemu československému zástupcovi v FCI RNDr. Petrovi Dvořákovi. ČSV bol zaradený do 1. skupiny plemien v klasifikácii FCI na skúšobné desaťročné obdobie.    

V roku 1993 došlo k rozdeleniu ČSFR na dva samostatné štáty , Českú a Slovenskú republiku. Zmluvou medzi Českomoravskou kynologickou úniou a Slovenskou kynologickou jednotou dňa 04.07.1993 v Brne bolo potvrdené, že názov plemena zostáva Československý vlčiak, krajina pôvodu – Československo a garantom plemena ČSV v FCI je Slovenská republika prostredníctvom SKJ.    

Koncom roku 1998 vypracovala komisia KCHČSV SR / pp. F. Rosík, Doc.Ing. E. Kollárová, CSc., RNDr. M. Glosová / podklady k žiadosti o konečné uznanie plemena z materiálov, ktoré získala od všetkých krajín, v ktorých sa ČSV choval.    

SKJ predložila žiadosť a na generálnom zasadnutí v Mexiku 01.06.1999 bol predložený návrh schválený, čím sa potvrdila životaschopnosť ČSV, ale tiež pracovné nadšenie slovenských kynológov a chovateľov. O tento úspech sa v FCI svojim stanoviskom zasadil prezident SKJ Ing. Štefan Štefík.    

Za to, že sa splnil zámer vyšľachtenia nového plemena – Československého vlčiaka patrí poďakovanie p. Františkovi Rosíkovi zo Slovenska, mnohým kynológom, chovateľom a funkcionárom Slovenskej a Českej republiky. 

Spracovala: Emília Kollárová

Konzultant: František Rosík

© Klub chovateľov československého vlčiaka Slovenskej republiky - garant plemena Československý vlčiak